Jedného dňa ku koncu semestra, keď som sa učila na skúšky (áno, predsa len som sa dala na štúdium VŠ), som rozmýšľala, po ktorej ceste z tých, ktoré mi život ponúka, sa vybrať. Aj predtým sem-tam prišli nejaké „záblesky“, ktoré som si nespájala, ale čoraz zreteľnejšie sa mi začala stavať pomyselná stavebnica:

Samostatná práca doma, klienti, pracovňa. V mysli som si ukladala nielen nábytok, ale rozmýšľala som nad spôsobom práce a predstavovala som si, že budem mať čas na domácnosť, deti, a to najmä na najmladšiu dcéru Hanku (ostatní sú už dospelí). Budem mať konečne čas na seba, priateľov a známych a zažijem pocit finančnej i osobnej slobody. Uvedomila som si, že ako zamestnanec, ktorý sa riadi pokynmi šéfa, nemôžem naplno robiť veci podľa svojich predstáv. Pochopila som, že kým sa neskúsim postaviť zodpovedne sama za seba, tak ma stále budú prenasledovať myšlienky, čo by som mohla robiť a ako by som mohla pomôcť nielen sebe, ale aj iným.

Počas posledného zamestnania v súkromnom centre špeciálno-pedagogického poradenstva mi začalo prekážať, že dieťaťu s ťažkosťami urobíme vyšetrenia, stanovíme diagnózu, vystavíme potvrdenie do školy a rodičovi odporučíme, ako by sa malo pracovať s dieťaťom. Samozrejme, s klientmi sme pracovali aj prostredníctvom reedukácií a snažili sme sa pomôcť v maximálnej možnej miere. Žiaľ, musím konštatovať, že z kapacitného hľadiska sa nedalo zabezpečiť intenzívnu a dlhodobú starostlivosť, akú by dieťa potrebovalo. Uvedomovala som si, že mnohokrát by bolo potrebné pracovať s celou rodinou. To však neumožňovalo zaradenie poradne, pretože bola orientovanána detského klienta.

Väčšina rodičov si myslí, že sa problém vyrieši v škole integráciou a prácou špeciálneho pedagóga. Prax však poukazuje na to, že v rámci väčších škôl jeden alebo dvaja odborníci (školský psychológ) nemôžu stačiť na všetky integrované deti. Okrem toho menšie školy si nemôžu dovoliť ani jedného zo spomínaných odborníkov.

Navyše sa vzhľadom na prax domnievam, že odborné vedenie by potrebovali aj pedagógovia (ako aj sami avizujú), aby vedeli lepšie reflektovať potreby dieťaťa. Špecializovaný prístup odborníka určite pomôže,ale žiaľ, situácia v školstve je taká, že v konečnom dôsledku sa väčšinou pracuje na odstraňovaní dôsledkov a nie príčin.

Prístup prostredníctvom týchto metód je dlhodobý, systematický a komplexný. Pracujem s klientmi individuálne aj skupinovo.

Sindelar metóda je určená deťom od 5 rokov, a to na odstránenie deficitov, najmä školských zručností, ako sú nasledujúce dysfunkcie: dyslexia, dysgrafia,dysortografia, dyskalkúlia, ale aj ADHD. 

Metóda FIO je určená deťom, dospelým i starším ľudom v dôchodkovom veku. Môže byť nápomocná úplne každému človeku. Mne samej pomohla nájsť odpovede na životné otázky, ktoré ma trápili. Rada podám pomocnú ruku každému, kto takisto hľadá odpovede, niečím sa trápi alebo chce pracovať na svojom osobnom raste, príp. má záujem spolupracovať na osobnostnom raste svojho dieťaťa.

Jana Chalányová sa z pozície špeciálnej a sociálnej pedagogičky venuje tréningu FIO a Sindelar metódy. V roku 2015 vyštudovala Komenského univerzitu v Prahe, odbor špeciálna pedagogika, predtým študovala na Žilinskej univerzite sociálnu pedagogiku. Skôr ako sa rozhodla pracovať samostatne s klientmi všetkých vekových kategórií prostredníctvom metód FIO a Sindelar, pracovala v Súkromnom centre špeciálno-pedagogického poradenstva v Trnave. Ešte predým pracovala ako osobná asistentka dieťaťa s oneskoreným vývinom reči, ako asistentka učiteľa v ZŠ pre deti s telesným postihnutím, ADHD a zo sociálne slabších rodín. Počas práce v poradni sa venovala detským klientom, práci s rodičmi, práci s jednotlivými žiakmi, triedami a kolektívom pedagógov v dvoch základných školách a na gymnáziu s triedou nadaných žiakov. Doteraz sa odborne venovala viac ako 100 klientom. Okrem toho spoluorganizovala letný pobytový tábor FIO pre klientov poradne. V súčasnosti sa o svoje skúsenosti chce podeliť s každým, kto má chuť zlepšovať sa a úspešne kráčať svojou cestou životom.